Kolektívne pracovné spory

Kolektívne pracovné spory sú takétokonflikty, ktoré zamestnávateľ a zamestnanci nedokázali vyriešiť medzi sebou prostredníctvom rokovaní. Sú všeobecnejšie než tie, ktoré ovplyvňujú záujmy jednotlivých zamestnancov.

Kolektívne pracovné spory sú klasifikované podľa rôznych kritérií. Na túto tému sú rozdelené na:

- tie, ktoré nesúvisia s reguláciou kolektívnych zmlúv;

- tie, ktoré vznikajú pri vykonávaní alebo uzatváraní dohôd.

Kolektívne pracovné spory sú vzbudzujúce kvôlizmien alebo zamestnaneckých podmienok zamestnania. A tiež keď odmietne zohľadniť názor orgánu, ktorý zastupuje záujmy podriadených, v čase prijatia niektorého normatívneho aktu. Takéto spory sa môžu rozviesť v akejkoľvek organizácii. Požiadavky podriadených sú v tomto prípade hlavným predmetom nesúhlasu. Zamestnávateľ a orgán zastupujúci pracujúcich sú stranami tohto typu sporu. Nemôže sa objaviť na sektorovej, územnej alebo regionálnej úrovni.

Kolektívne pracovné spory tohto druhu súkonflikty záujmov (teda ekonomické), pretože existuje konflikt rôznych názorov zamestnávateľa a zamestnancov. Obidve strany sa snažia vytvoriť také podmienky činnosti, ktoré by pre nich boli pre nich najvhodnejšie. Súčasne ich chce upraviť aj vytvorením normatívneho aktu s príslušným obsahom. Nikto však nemá právo na takéto činy.

V praxi je druhá skupina sporov bežnejšia. Je to spôsobené fungovaním mechanizmu sociálneho partnerstva. Tieto spory, aj keď vznikajú v súvislosti s procesom uzatvárania kolektívnych zmlúv, sú stále heterogénne. Preto sú na druhej strane rozdelené do dvoch kategórií:

- tie, ktoré vznikajú v dôsledku zmeny alebo uzatvorenia kolektívnych zmlúv;

- tie, ktoré vznikajú z dôvodu dodržiavania alebo nedodržania povinností stanovených v kolektívnej pracovnej zmluve.

Prvá kategória sa týkarokovania. Predmetom tohto sporu je určitá podmienka alebo podmienky normatívneho aktu. Môžu sa týkať napríklad zloženia komisie, ktorá bude rokovať, alebo definície ich postupu.

Ide o konflikty záujmov. Každá etapa rokovaní ich môže zastaviť. Ten, kto bude stranou sporu, závisí od úrovne, v akej sa vyskytuje. Môže byť zamestnávateľom a orgánom zastupujúcim záujmy podriadených. A na regionálnej, federálnej úrovni, jedna strana je združenie zamestnávateľov a druhá je odborová organizácia.

Spory vyplývajúce z vykonaniaKolektívne dohody sú kolízne práva (to znamená, zákonné). Objavujú sa vtedy, keď zamestnávateľ nesplní predtým prevzaté povinnosti. Môžu nastať aj v dôsledku skutočného porušenia práv podriadených, ktoré vyplynuli z interpretácie kolektívneho normatívneho aktu. Preto sú ich účastníkmi: orgán zastupujúci podriadené osoby a zamestnávateľ, ktorý nevykonal alebo nesprávne vykonal podmienky stanovené v kolektívnej zmluve.

Konflikty tohto druhu vznikajú iba na úrovni konkrétnej organizácie.

Ruská legislatíva (na rozdiel odmodely prijaté v zahraničí) stanovuje jeden postup na riešenie sporov akejkoľvek kategórie. V krajinách s trhovou ekonomikou je úplne iný prístup. Zmierovacie postupy sa uplatňujú len pri riešení "konfliktu záujmov". Ak by pracovné práva boli pôvodne stanovené v podpísanej kolektívnej zmluve, nemôžu byť obnovené v súdnom príkaze.

V našej krajine sa všetko deje. Hoci jednotný postup riešenia pracovných sporov všetkých druhov je ďalším krokom na ceste k zmene. Možno veľa zmení dokončenie reformy súdnictva. Dúfame, že potom sa zváženie pracovných sporov týkajúcich sa záujmov a práv uskutoční prostredníctvom rôznych postupov.